Kováčstvo sa považuje za jedno z najstarších remesiel na svete, ktoré by neexistovalo bez základnej suroviny, železa. Historici presne nevedia určiť počiatky remesla ale prvé železné predmety boli objavené na území dnešného Egypta a Sýrie. A už v starovekom Grécku, kde za boha kováčstva bol považovaný Hefaistos, vedeli zaobchádzať so železom. Kováčstvo dosiahlo najväčší rozmach vo feudalizme, kde bolo najrozšírenejším remeslom.
Slovania samozrejme nezaostávali, a remeselníci patrili k najlepším v Európe. Technika tavenia železa sa do Európy rozšírila z Prednej Ázie už v prvom tisícročí pred. n. l. Slovanom bola známa už z ich zakarpatskej pravlasti. Ako ukazujú rozbory železných predmetov, Slovania zvládli výrobu ocele už v 9. stor. Vytavené železo bolo materiálom pre kováčov, ktorých práca mala pre vtedajšiu spoločnosť základný význam a bola vysoko cenená. Každá dedina mala svojho kováča, ktorý zväčšia robil úžitkovejšiu prácu, ako výroba roľníckých a remeselných nástrojov a potrieb pre domácnosť. Umelecké výrobky mohli robiť iba kvalifikovaní majstri z kováčskeho cechu. V 17. storočí vznikali prvé manufaktúry na spracovanie železa. Svoje miesto v histórií majú aj cigánski kováči, ktorí boli majstri v spracovaní kovu. Najdôležitejším nástrojom pre kováča bolo kladivo, kovadlina a kliešte. V kováčskej dielni nemohla chýbať vyhňa so šikovným kováčom. Kedysi kováči robili všetky práce zo železa, až kým sa nezačali špecializovať len na určitý druh kováčstva. Vzniklo celkom osemnásť samostatných výrobných odvetví ako napr. zámočníci, mečiari, podkovači, nožiari, medikováči, pasiari,... atď.
V súčasnej dobe moderných technológií a materiálov sa dostáva do úzadia ručná remeselná výroba. Nanešťastie existuje už len hŕstka nadaných kováčov, ktorí sa venujú tomuto remeslu a sú tu vďaka ľudom, ktorí majú záujem o ich umelecké výrobky.